Niektorí ľudia vo verejnej debate bijú na poplach. Hovoria, že naša spoločnosť, naša demokracia, je v stave núdze a práve teraz treba začať konať, lebo ak dnes nezastavíme vládny valec, skončíme v neliberálnej autokracii. Naším cieľom ani poslaním však nie je len teraz začať biť na poplach proti fašizmu, nacionalizmu či rasizmu. Strany, ktorých rétorika a konanie sú nimi ovplyvnené, už sedia v parlamente dlhé roky a stali sa etablovanými politickými subjektmi.
Rôzne prvky fašistického myslenia – xenofóbia, nacionalizmus, rasizmus, elitárstvo, kvírfobia, sexizmus a ďalšie – sú prítomné snáď v každej z relevantných politických strán. Sú to tie strany, ktoré sa otvorenia snažia „očistiť kultúru od LGBTI“, o konzervatívnu revolúciu, ktoré priamo šíria nenávisť voči ľuďom na úteku pred skazou a deštrukciou zapríčinenou vojnami a klimatickými zmenami. Sú to však aj ďalší samozvaní demokrati, ktorí pod zámienkou slušnosti označujú kvír ľudí za pliagu, podporujú smrtiace politiky Frontexu na hraniciach EÚ, alebo bojujú za práva apartheidového štátu páchať genocídu na ľuďoch v Palestíne, príp. im aspoň uberať všetky najzákladnejšie práva.
No napriek častým povzdychom o úrovni kultúrnej, intelektuálnej a morálnej vyspelosti „slovenského národa“, to nie je len slovenská záležitosť. Môžeme sa pozrieť na AfD v Nemecku, ktorá plánuje deportácie obyvateľstva xenofóbne označovaného za cudzie a špeciálne za nebiele. Na to, ako vo Francúzsku Emmanuel Macron, favorit akože demokratických síl, by radšej ponúkol vládu Marine Le Pen a jej krajne pravicovému Národnému združeniu, než by mal uznať výsledky slobodných volieb a poveriť víťazný ľavicový Nový ľudový front zložením vlády. Po príklady nemusíme ani chodiť tak ďaleko, stačí sa pozrieť na bojovníka za demokraciu Petra Fialu, ktorý otvorene prezentuje svoj obdiv voči talianskej postfašistickej premiérke Giorgie Meloni, dlhoročnej obhajkyne a obdivovateľky Benita Mussoliniho a ďalších talianskych fašistických politikov, a ktorej strana je pravidelným zdrojom rôznych rasistických, antisemitských či neonacistických škandálov a dodnes má priamo v logu jeden zo symbolov talianskeho fašizmu.
Toto všetko sa odohráva na pozadí krízy neskorého kapitalizmu, v ktorom sa nám deň čo deň vzďaľuje nielen predstava dôstojného života a vecí ako dovolenky, relax a rodina, ale absolútne elementárne potreby ako zdravotná starostlivosť, dostupné dôstojné bývanie alebo potraviny. Pričom jediný protiargument, ktorý počúvame na naše námietky, je to, že žijeme v najlepšom z možných svetov, tak máme byť spokojné a spokojní.
Máme byť spokojné v takom svete, v ktorom musíme predávať svoj čas v práci šéfom a korporáciám, aby sme udržali pri živote systém, ktorého dôsledkom je bezprecedentný nárast nerovností nielen u nás, ale ešte viac v globálnom merítku. Korporáciám, ktoré nám kradnú aj našu pozornosť a voľný čas skrz precízne vypracované algoritmy, neutíchajúci marketing a komodifikáciu takmer všetkých častí našej existencie. Korporáciám, ktoré nám tento najlepší z možných svetov podpaľujú pred očami a spôsobujú klimatickú katastrofu, ktorej následky už cítia ľudia po celom svete – či už ľudia, ktorí pred nárastom morskej hladiny museli utiecť napr. z bangladéšskeho pobrežia, príp. pobrežných dedín na východe USA, alebo obete hladomoru na Madagaskare, dokázateľne spôsobeného práve klimatickou zmenou.
Ale nie, biť na poplach nestačí. Vieme, aké hrôzy fašizmus spôsobil v minulosti a aké utrpenie jeho zrecyklované a inovované verzie spôsobujú aj dnes. Vieme tiež, že našou jedinou obranou voči nemu je organizovať sa na princípoch vzájomnej pomoci, spolupráce a solidarity.
Preto tu dnes stojíme bok po boku s inými, ktorí bojujú o svoje práva a uznanie svojej ľudskosti a ktoré čelia prenasledovaniu a útlaku. Boj Palestínčaniek a Palestínčanov proti apartheidu a genocíde, vzdor voči antirodovému hnutiu, boj za práva na pracovisku a v práci (aj v kultúre), pretrvávajúce aktivity za práva rómskeho obyvateľstva, ako aj mnohé ďalšie hnutia a zápasy v našej spoločnosti, nás všetkých a všetky spája boj proti spoločným nepriateľom: patriarchátu, nacionalizmu, fašizmu a kapitalizmu.
Oslavujeme 80. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Desaťtisíce osôb z desiatok krajín a spoločností, od Slovenska cez Španielsko po Uzbekistan, Rómovia a Rómky, Židia a Židovky, či už mladé ženy, alebo starí muži, sa postavili na odpor proti nacistickému Nemecku a klérofašistickému Slovenskému štátu. SNP ale nebolo náhodným vzplanutím. Predchádzalo mu dlhé obdobie príprav, politického a komunitného organizovania sa. Povstaleckému hnutiu nešlo len o jednoduchú reštauráciu čias spred roka 1939. Veľkú väčšinu tých, čo sa do SNP zapojili a podporili ho, spájala snaha a túžba po lepšom svete, po svete, ktorý prekoná ten, čo vyprodukoval hrôzy fašizmu a druhej svetovej vojny. Po svete, postavenom na vzájomnej pomoci, komunite, spolupráci a solidarite.
Ak nás má odkaz SNP naučiť jednu vec, nech je to práve nevyhnutnosť toho, že o lepšom, solidárnom, svete musíme nielen snívať, ale zaň aj aktívne bojovať. Našou zbraňou dnes nie sú pušky a samopaly, ale organizovanie sa, budovanie komunít a vzájomná pomoc. Nie sme v tejto snahe sami tak, ako ty nie si sám, sama, či samé.
Pre nás antifašizmus nie je nejaká abstraktná idea odtrhnutá od života, či len prostý, prvoplánový odpor voči kotlebovcom a náckom v uliciach, prípadnelen príležitosť na sebaprezentáciu. Pre nás antifašizmus, tak, ako aj pre mnohé a mnohých od Čile po Palestínu, od Madridu po Chicago, od Rojavy po Mjanmarsko, od Seattlu po Chiapas, tak ako aj pre mnohých a mnohé v SNP, znamená každodenný a nekompromisný zápas proti všetkým formám elitárstva a útlaku, ktorý bude pokračovať až kým od nich svet naozaj nebude oslobodený.
Našou zbraňou je solidarita!